Taký sú uz bratia
Môj brat vstane ráno asi o 6:00. Ja zvyčajne vstanem okolo 10:00. Pokúšam sa zaspať, no nejde to!
-Zora? Koľko máš koníkov? –Hneď vyskočím z postele a trhám mu to z ruky.
-Necháš to!? Krpec malí! Nevieš ako sa správa! Stálo to veľmi veľa! –Brat sa rozplače.
-Máámíí! Mááámi! Uéé! Zora ma bije! –Aký klamár! Ja ho nebijem! Iba som mu vytrhla z ruky koníka, ktorí som dostala ako malé dieťatko! Ale bolo neskoro! Rodičia nahnevaný, že čo ich ruším, mi povedia že nech radšej čuším, inak to schytám! A na moje prekvapenie, Jakubkovi nič nepovedali! To nie je fér! Povedali mi aby som upratala. Vraj som si rozhádzala ja! Otočím sa na Jakubka a v duchu mu vyplazím jazyk. To preto aby to rodičia nevideli. Keď som upratala izbu, oni už raňajkovali. Mala som si sadnúť k Jakubovi! Nikomu som sa nepozerala do očí. Potom Kubo povedal.
-A kedy by sme sa vrátili z plavárne? –Oni idú na plaváreň? Hlúposť! Mňa by tam nepustili.
-No, možno sa vrátime o 18:00, keď budú mať aj večeru. –Závidela som! Tuším nie čo! Oni ho majú radšej ako mňa. Ani som nezahryzla do chleba a utiekla som do svojej izby. Hodila som sa na vankúš a plakala som. Nikto za mnou neprišiel. Po hodine povedali že ideme. Ja som sa ani nepripravila. Bola som nahnevaná!
-Zora! Utekaj do auta, lebo pôjdeme bez teba!
-Tak choďte! –Mrmlem si pre seba a pritom ťahám svoju tašku s plavkami, osuškou a fénom. Ideme asi tak tri hodiny. Kubo spí vedľa mňa. Ja čuším. Na plavárni vidím plno ľudí. V tom zazriem Stelu a Miru! Snažím sa byť nenápadná. No ako mám byť nenápadná, keď ma brat ťahá na všetky štyri tobogany. Dievčatá sa mi začnú smiať.
-Ha! To z ktorého letopočtu sú tie plavky? –Rehoce sa Mira.
-Myslím že z minulého! –Odpovie Stela posmešne. Ja sa však cítim trápne. No oni prestanú až vtedy, keď uvidia Jakubka.
-Mira! Pozeraj! To čistá kópia Erika. –Pozrú sa na sesba a potom na mňa. –Koho je ten chlapček.
-Je môj! Včera sme si adoptovali. –Dievčatá neveriacky pozerajú na mňa. Myslím že budem obľúbená.
2024 ©