Utekám!
Keď sme prišli domov, bola som pokojná. Šla som normálne spať. Ráno vstanem do školy. Ako sa obúvam povedia mi aby som zobrala Jakubka do škôlky. Ako idem, vidím pred sebou Miru a Stelu. Idem im oproti, ale tvárim sa akoby nič. Pozdravia sa mi.
-Ahoj. Chceš do nášho klubu? –Pýtajú sa ma.
-No ja neviem. Nie je to podvod? –Pýtam sa. Po dlhom presviedčaní som podpísala dohodu. Oni na seba žmurkli a Stela začala.
-Tak! Po podpísaní dohody ma musíš poslúchať! Daj mi tvojho brata! –Kričí a trhá mi ho z ruky. Ja sa na ňu vrhnem a drgnem do nej, ona spadne a rozplače sa. Príde učiteľka na dvor a pýta sa čo sa stalo. Dievčatá ju oklamú, že som im plieskala hlavu o stenu, kopala som ich do brucha a že som na nich vybrala nožík.
-Zora! –Zvýši hlas učiteľka. –Ukáž ruky! –Ukážem ruky, ale dievčatá mi strčia nožík do zadného vrecka. Dostanem poznámku. Po škole idem domov. Celí čas plačem. Keď otvorím dvere bytu, prvé čo uvidím, vlastne ucítim je facka!
-Auuu! –Hrnú sa mi slzy do očí.
-Zora! Bež do izby! Nič nedostaneš jesť, nepôjdeš k Rebeke a žiaden počítač a televízor! –Bežím do izby. Rozmýšľam čo spravím.
-Obesím sa? Nie to by bolo hlúpe. Hodím sa o zem? To robia malé deti. Utečiem! Super! Len teraz ako to spravím. –Otvorím dvere a vidím že brat pozerá telku, mama varí večeru a ocko odišiel do práce. Teraz mi to pôjde super! Otvorím okno že by som skočila.
-Radšej nie... Zabila by som sa... –Mi totiž bývame na piatom poschodí. Počkať! Veď na záchode máme rebrík! Idem akože na záchod.
-Mami! Idem na WC! –Ona nič. Varí ďalej. Myslí si že som naozaj vytiahla nožík na tie dievčatá. No nič. Pokračujeme. Spláchla som, aby si mysleli že som skončila. Brat sa hral na rytiera. Povedala som mu aby mi doniesol jedlo.
-Ja nemôžem! Ja nie som tvoj sluha!
-Ale veď sa hráme na rytiera a princeznú. A ja budem akože tá princezná, ty musíš poraziť draka. Ale ako by som mohla na teba čakať? Veď by som umrela od hladu. –Brat sa zamyslí a po chvíľke príde s chlebom, fľaškou a vreckovkou. Poďakujem sa mu a vravím.
-Pozor! Drak sa blíži a unáša tvojho koníka! –ako utekal, ja som položila rebrík na okno. Hodila som chlieb do tašky na výlety, zobrala svoje dve plné, jednu poloprázdnu a jednu prázdnu pokladničku.
-Dobre že mi brat dal fľašku. –Poviem spokojne a leziem po rebríku. Zrazu začujem nohy môjho brata. Otvorí dvere a...
-Zora! Poď večerať! Jáj! Ty nemôžeš škoda! –Nič však nepočul.- Zora? Kde si? Prepáč! Mami! Zora tu nie je! –Rýchlo som liezla z rebríka. Za domom otváram svoje pokladničky. Hrabem v taške a nájdem tam dve peňaženky. Super! V prvej pokladničke som mala 324 € a v druhej 437 €. Ďalšie dve som otvoriť nechcela. Zíde sa mi to neskôr mám...Počkať! Mám.... 761 €!
-To postačí. Teraz kam si ľahnem. Aha! Náš bunker! Ako dobre že tam stále dávame jedlo a pitie. A tie sedačky z aute sa mi hodia ako matrac. Dekou sa prikryjem a idem spať.